CITÁTY

V lese sa začínalo šeriť. Hra na indiánov ešte neskončila, ale Martin ukrytý v korune statného listnáča sa dovtípil, že by bolo načase pobrať sa domov. Otec mu prísne zakázal zdržiavať sa vonku po zotmení a vždy keď Martin tento zákaz porušil, dostal výprask. Hnevalo ho to, lebo ostatní kamaráti sa mu posmievali. Raz to otcovi aj povedal, ale nič tým nezískal, iba facku za odvrávanie. Nezastala sa ho ani matka.

Vo chvíli keď chcel zliezť zo stromu, počul zdola blížiace sa kroky a v zapätí mužský hlas: „Zostaneme pod týmto stromom. Z cesty sem nevidieť.“

Martin zmeravel. V tom hlase bezpečne poznal svojho otca. Opatrne odhrnul vetvičku a len len že nevykríkol. Otec objímal akúsi cudziu ženu v zelenkastej blúzke. Bola mladá a pekná. Martin jej hľadel rovno do výstrihu. Musel sa lepšie pridržať konára aby nespadol. Vedel, že sa domov pred zotmením len tak ľahko nedostane. A bola už poriadna tma,  keď mohol konečne zliezť zo stromu. A bol už aj hladný. Ale akosi ho to veľmi ani netrápilo.

Domov prišiel, keď si otec nalieval obvyklý aperitív domácu slivovicu. Skôr než vypil prvý dúšok vyťal Martinovi poza uši a povedal: „Aby si nezabudol, že máš byť doma pred zotmením. Kde si sa flákal?“

„Sedel som náhodou na tom strome, pod ktorým si ... veď vieš s tou čiernovláskou.“

Vtom vošla do kuchyne matka a osopila sa na Martina: „Kde si sa potuloval, ha?

Martin sa pozrel na otca a prišlo mu ho ľúto. Ešte nikdy ho nevidel topiť sa vo vlastných rozpakoch. Nervózne žmolil cigaretu a nevedel čo si má počať s rukami.

 Nakoniec pohladil Martina po zátylku a zmierlivým hlasom povedal:“ No čože, nech si chlapec pobehá. Veď v jeho veku,  ani my sme neboli svätí.“