CITÁTY

Bruno Ferrero:

CHOĎ ZA MŇA TY

Jeden muž každú nedeľu ráno hovorieval svojej žene:

„Choď do kostola a pomodli sa za nás oboch.“

Priateľom vravieval:

„Ja nemusím chodiť do kostola, moja žena tam chodí za oboch.“

Raz v noci sa mu prisnilo, že so svojou ženou stál pred nebeskou bránou a čakal, kým sa otvorí.

Brána sa pomaly otvárala a počul hlas určený jeho žene:

„Ty môžeš vojsť za obidvoch.“

Žena vošla a brána sa zatvorila.

Mužovi prišlo tak zle, že sa prebudil.

Najviac prekvapená bola však jeho žena, keď jej v nedeľu pred omšou povedal: „Dnes idem do kostola s tebou.“

POKROK

Jeden cestovateľ sa vydal do nesmiernych amazonských pralesov v Južnej Amerike.

Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť, a veľmi sa náhlil. Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu a vyčerpávajúcemu tempu bieleho muža.

Na tretí deň ráno sa však ani nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli.

Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu.

Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba vykročiť, lebo čas súri.

„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“  

Dnes sú ľudia stále rýchlejší. Ale sú aj nepokojní, vyčerpaní a nešťastní, lebo ich duša ostala za nimi a nemôže ich dohnať.

MODLITBA

„Drahý Ježiško, ďakujem ti za bračeka, ale ja som si prosil psa. Tvoj Fabrizio.“

Andrej mal jediné veľké želanie: bicykel. Žltý bicykel so všetkým možným príslušenstvom, aký videl vo výklade v jednom obchode.  Nevedel naňho zabudnúť. Snívalo sa mu o ňom, videl ho dokonca aj v hrnčeku kávy, aj v postave Karola Veľkého na obálke dejepisu.

  Andrejova matka však musela za toľko vecí platiť a výdavky zo dňa na deň rástli, takže na vysnívaný drahý Andrejov bicykel peňazí nebolo.

  Andrej vedel o maminej finančnej tiesni, a preto sa rozhodol, že o bicykel poprosí priamo samého Boha. Bol by to pekný dar na Vianoce. Každý večer začal k svojim modlitbám pridávať: „Nezabudni, že na Vianoce mi máš priniesť žltý bicykel. Amen.“

 Mama každý večer počula, ako sa Andrej modlí a prosí o žltý bicykel, a smutne kývala hlavou. Vedela, že Vianoce bez bicykla by boli pre Andreja veľmi bolestné. Bolo by to pre dieťa strašné sklamanie.

  Prišiel Štedrý večer, samozrejme, bez žltého bicykla.

   Večer si chlapec ako zvyčajne kľakol k postieľke, aby sa pomodlil. „Andrejko,“ zašepkala mu nežne mama, „myslím, že ťa trápi, že si na Vianoce nedostal ten bicykel. Dúfam, že si sa na Pána Boha nenahneval, že nevypočul tvoju modlitbu.“

  Andrej sa pozrel na matku.

LEGENDA

Aki Gahuk bol mocný náčelník. A potom, ako všetci ľudia, ostarol aj on. A keď začína tento príbeh má už tvár plnú vrások, zošedivel, k tomu sa pridala neistá chôdza. Aj ruky sa mu začali triasť.

Jeho synovia už dospeli, oženili sa a opustili ho. Veľmi sa oňho nestarali. Denne mu síce nosili čosi na zjedenie, ale to boli len zvyšky, čo im ostali na stole. Boli roztrpčení, že len starol a nie a nie umrieť.

Aki Gahuk sa húževnato držal pri živote. Svoje dni prežíval  na brehu rieky, ležiac na širokom plochom kameni. Premýšľal a jeho ctihodná hlava sa pokyvkával v záplave slnka. Chladivá voda mu pomáhala zabudnúť na bolesti a slabosť.

A čas ubiehal ďalej.

Starec stále zostával na brehu. Synovia za ním už prestali chodiť a vnúčatá, ktoré sa sem chodili hrávať pod košaté stromy,  hádzali doňho kamene.

Aki Gahuk im to nezazlieval. Telo mu stvrdlo, postupne znecitlivelo a premieňalo sa. Vrásky sa mu šúpali, pokožka tuhla a dostávala akýsi lesk. Ochrnuté ruky a nohy zosilnievali, obrastali svalmi a vracala sa im sila. Hlava sa mu od ležania na kameni sploštila. Oči od čakania a vyzerania detí div nevypadli z jamôk. Škrane sa mu rozšírili a zuby zahrotili.

Keď synovia videli, ako sa ich otec zmenil, naľakali sa a pozvali ho, aby sa vrátil domov.

Už  je neskoro,“ povedal starec. „Keď som sa ako starec triasol, nemali ste so mnou zľutovanie. Teraz som už niekto iný. Už nepatrím do vašej rodiny. Budem bývať v rieke a moji potomkovia budú dravcami a svojimi čeľusťami budú môcť rozdrviť ľudí a ja im dovolím, aby roztrhali vás, vaše deti a deti vašich detí. 

Tak povedal Aki Gahuk na brehu rieky zaliatom slnkom. Tak sa Aki Gahuk, nemilovaný starec, obrnil, aby nemusel ďalej trpieť pre tvrdosť srdca svojich detí. A preto  , že ho nepovažovali za človeka, stal sa divým zvieraťom.

Tak sa zrodil krokodíl.

„Tvrdosť starcov brúsi zuby mladíkom a tvrdosť mladíkov robí zo starcov krokodílov.“

 (príslovie z Bornea)

PRÍSAHA

Kedysi dávno sa čínsky cisár slávnostne zaprisahal:

„Podrobím si všetkých svojich nepriateľov vo svojom cisárstve a vyhubím ich.“

Po krátkom čase ho prekvapení poddaní videli,  ako sa vo svojich cisárskych záhradách prechádza so svojimi zrytými nepriateľmi, žartuje s nimi a smeje sa.

„Ako to, nezaprisahal si sa, že vyhubíš zo svojho kráľovstva svojich nepriateľov?“ spýtal sa ho jeden z dvoranov.

„Však som ich vyhubil,“ povedal  cisár, „všetci sa stali mojimi priateľmi.“

Istý človek sa rozhodol, že si pred domom urobí záhradku a bude sa starať o dokonalý anglický trávni. Záhradke venoval  všetok voľný čas. Už sa mu to skoro podarilo, na jar však zbadal na svojom trávniku niekoľko žiarivých žltých púpav.

 Rozhodol sa, že ich vytrhá. No na druhý deň zo zeleného trávnika vystrčili svoje žlté hlávky ďalšie dva kvety.

 Kúpil prudký jed. Ani to nepomohlo.

 Odvtedy sa jeho život premenil na boj proti húževnatým púpavám, ktorých každú jar pribúdalo.

 „Čo mám s nimi robiť?“ pýtal sa svojej manželky.

 „Prečo sa nepokúsiš mať ich rád.“ odpovedala pokojne.

 Skúsil to. Po istom čase mu krásne žiarivé  žlté kvety pripadali ako umelecké dielo na jeho smaragdovozelenom trávniku. Odvtedy žil šťastne.

  Koľko ľudí ťa rozčuľuje.  Prečo sa nepokúsiš mať ich rád?

 ČISTÉ RUKY

Jeden človek predstúpil po smrti pred Pána. Hrdo mu ukázal svoje ruky:

„Pane, pozri sa mi na ruky, aké sú čisté!“

Pán sa usmial a s nádychom smútku povedal:

„Je to pravda, ale sú aj prázdne.“

Ruský spisovateľ Dostojevskij napísal poviedku a jednej bohatej, ale strašne lakomej žene, ktorá  sa hneď po smrti ocitla pred ohavným diablom, a ten ju vrhol do mora pekelného ohňa. Jej anjel strážca začal zúfalo premýšľať, či azda nejestvuje nejaký dôvod, aby ju zachránil. Spomenul si , že raz, kedysi dávno  dala nejakému chudákovi jednu cibuľu zo svojej záhrady. Povedal to Pánu Bohu.

  Boh sa na anjela usmial: „Dobre. Vďaka tej cibuli sa môže zachrániť. Vezmi cibuľu a nahni sa nad ohnivé more tak, aby sa jej žena mohla chytiť a vytiahni ju hore. Ak sa tá žena bude pevne držať svojho jediného dobrého skutku, môžeš ju vytiahnuť až do neba.“

Anjel sa sklonil, ako len mohol, nad ohnivé more a zvolal na ženu: Rýchlo sa chyť tej cibule!“

Žena sa chytila a hneď začala stúpať k nebu.

 No jeden z odsúdencov sa jej chytil za okraj šiat a vznášal sa spolu s ňou. Ďalší hriešnici sa mu zavesili za nohu a stúpali s nimi.  A tak sa rýchlo utvoril  dlhý rad ľudí, ktorí stúpali k nebu, zavesení na žene, ktorá sa držala cibule v ruke anjela.

  Čerti sa chytali za hlavu, lebo peklo sa im začalo vyprázdňovať.

  Dlhočizný rad sa dostal až k nebeskej bráne. Žena však bola skupaňa nenapraviteľne skúpa a keď zbadala, aký dlhý rad hriešnikov visí na je šatách, najedovaná zavrešťala:  „To je moja cibuľa! Len moja! Nedržte sa ma...“ Cibuľa sa v tej chvíli rozpadla a žena sa s celým svojím sprievodom zrútila do ohnivého mora.

  Pred rajskou bránou ostal len smutný anjel strážca.

    Vezmi do svojich rúk iné ruky. A pevne ich zovri. Zachránime sa spoločne. Alebo sa nezachránime vôbec.

POZVANIE

Hradný pán chystal veľkú slávnosť, na ktorú pozval všetkých obyvateľov podhradia. Hoci mal plné pivnice vína, bál sa, že neuhasí veľký smäd všetkých pozvaných.

A tak ich požiadal o pomoc. „Do stredu nádvoria, kde bude hostina, umiestnime veľký sud. Každý nech prinesie toľko vína, koľko môže, a vyleje ho do suda. Odtiaľ sa bude naberať, a tak bude dosť pre všetkých.

Jeden dedinčan si zaobstaral krčah, naplnil ho vodou a vybral sa na hrad. Myslel si: „Krčah vody sa v tom sude vína ľahko stratí. Nik si to ani nevšime.“
Keď prišiel na slávnosť, vlial svoj krčah do suda a sadol si za stôl.

Keď sa začalo naberať víno, namiesto vína tiekla zo suda voda.

Všetci zmýšľali rovnako. A každý priniesol vodu.

Keď nie sme spokojní so svetom, je to preto, že mnoho ľudí prináša vodu. A trpí tým celé stvorenie.

  DVAJA MUŽI, KTORÍ VIDELI BOHA

 V jednej polynézskej dedinke žili dvaja muži, ktorí sa stále hádali. Stačila najmenšia zámienka  a hneď bol oheň na streche. Život sa pre nich stal neznesiteľným. Ale stal sa takým aj pre celú dedinu.

Až raz starší muži jednému z nich povedali: „Po toľkých pokusoch bude jediným riešením, keď sa pôjdeš pozrieť na Boha.“

„Dobre, ale kam?“

„Je to veľmi jednoduché. Stačí vystúpiť na tamten vrch, a tam uvidíš boha.“

Muž bez váhania odišiel v ústrety Bohu.

 Po niekoľkých dňoch namáhavého stúpania  vystúpil na vrchol. Boh ho tam čakal. Darmo si pretieral oči. Nebolo nijakej pochybnosti: Boh mal tvár jeho hádavého a protivného suseda.

Nik nevie, čo mu Boh povedal, ale keď sa vrátil, určite to už nebol on.

No i napriek jeho úslužnosti a dobrej vôli zmieriť sa so susedom, bolo všetko ako predtým, lebo sused si stále vymýšľal nové zámienky na hádky.

Starší si povedali: „Bude dobre, keď sa aj on pôjde pozrieť na Boha.“

I napriek jeho spupnosti sa im ho podarilo presvedčiť. Aj on sa vybral na vysoký vrch.

A tam hore aj on zistil, že Boh má tvár jeho suseda.

Odvtedy sa všetko zmenilo a v dedine zavládol pokoj.

„Neurobíš si nijakú modlu!“ opakuje sa stále v Biblii, odvtedy čo Boh dal na vrchu Sinaj ľuďom Desatoro. Preto židovský národ nepripúšťal nijaké zobrazenie Boha. Bolo by to modlárstvo.

 Okrem jednej výnimky – a tou je človek. Lebo človek stvorený na Boží obraz. Preto: „Keď chceš vidieť Boha, pozri sa na svojho brata.“

ZAČÍNAŤ OD KONCA

  Keď sa dvaja muži dozvedeli o smrti svojho bohatého priateľa, jeden sa spýtal:

„Koľko tu zanechal?“

Druhý povedal:

„Všetko.“

V jednom ďalekom kraji žil raz kráľ, ktorý rád vystavoval na obdiv svoje rozprávkové bohatstvo. Každý deň sa obliekal do rúcha, vyšívaného zlatom a posiateho drahokamami. Zo svojho kráľovského paláca vychádzal ráno, keď mu slnko žiarilo do tváre a odrážalo sa v dúhovom trblietaní jeho rúcha, aby ho poddaní mohli obdivovať.

  Spôsobovalo mu to veľkú radosť.

  Raz si však vyšiel na koni popoludní. Slnko mu svietilo do chrbta, a tak mladý kráľ videl prvýkrát svoj tieň. Bol ako čierne mračno, ktoré ho ani chvíľu neopúšťalo.

  Vybuchol hnevom a popchol svojho koňa.

   Nemohol vládnuť v krajine tieňov a vybral sa hľadať kraj, kde niet nijakých tieňov.

  Preto odcválal.

  A cvála dodnes.

  Musíme sa naučiť žiť s tieňom smrti.

POLE

Jeden otec zanechal svojim dvom synom ako dedičstvo pšeničné pole. Bratia sa bratsky rozdelili. Jeden, bohatý, žil sám a druhý, chudobný, mal hŕbu deti.

Raz, bolo to počas žatvy, sa bohatý brat v noci  prehadzoval v posteli a povedal si:“ Som bohatý, ale na čo sú mi všetky tie snopy? Brat je chudobný a pre svoju rodinu potrebuje  veľa obilia.“

Vstal , zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.

V tú istú noc jeho brat rozmýšľal takto: „Môj brat nemá ženu ani deti. Jedinú radosť mu robí jeho bohatstvo. Tak mu ho rozmnožím.“

Vstal, zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.

Keď obidvaja prišli ráno na svoje pole , čudovali sa, že im snopov neubudlo.

Nasledujúce noci robili to isté. Každý prenášal svoje snopy na pole toho druhého. A každé ráno sa presviedčali, že im obilia neubúda.

Až raz v noci sa bratia s plným náručím snopov stretli na medzi, ktorá oddeľovala ich polia. Keď si uvedomili, čo sa stalo, rozosmiali sa a objali sa.

A v tom bolo počuť z neba hlas: „Toto je miesto, kde sa prejavila taká bratská láska, že si zaslúži, aby sa na ňom postavil môj chrám: chrám bratskej lásky.“

A kráľ Šalamún si na stavbu chrámuc vyvolil práve toto miesto.

Našiel by kráľ Šalamún miesto na stavbu chrámu aj dnes?

VOJNOVÁ LOĎ

V mimoriadne nebezpečnej oblasti Stredozemného mora hliadkovala vojnová loď. Vo vzduchu viselo napätie. Viditeľnosť bola slabá, hmla hustá, a tak kapitán ostal na mostíku a dozeral na činnosť posádky.

Keď sa zotmelo, hladka oznamovala:

„Vpravo svetlo!“

„Stojí alebo sa vzďaľuje?“ kričal kapitán.

„Stojí, kapitán,“ odpovedala hliadka. „Hrozí nám nebezpečenstvo, že sa s tou loďou zrazíme.“

Kapitán vydal rozkaz signalistovi: „Oznám tej lodi, že nám hrozí zrážka, nech zmenia kurz o 20 stupňov.“

Úsečná odpoveď, ktorú vyslala druhá strana znela: „Radím vám, aby ste kurz o 20 stupňov zmenili vy.“

Kapitán povedal signalistovi: „Vysielaj: Tu je kapitán, zmeňte smer o 20 stupňov.“

„Tu je námorník druhej triedy. Urobili by ste lepšie, keby ste zmenili kurz o 20 stupňov vy.“

Kapitán sa rozzúril. „Vysielaj! Zareval: „Tu je vojnová loď. Zmeňte smer o 20 stupňov.“

Odpoveď bola jednoduchá: „Tu je maják!“

A vojnová loď zmenila smer.

„Ježiš povedal: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

 (Mt 16, 18/

Cirkev nemožno rozbiť. Možno sa rozbiť len o ňu.

JABLKO

Veľmi bohatý a mocný kráľ v Bengodi každé ráno prijímal hold svojich poddaných.  Podmanil si všetko, čo sa podmaniť dalo, a predsa sa nudil.

Spolu s ostatnými prichádzal každé ráno aj mlčanlivý žobrák. Priniesol kráľovi jablko a potom bez slova odišiel.

Kráľ navyknutý prijímať iné dary prijal žobrákov dar trochu znechuteným gestom, ale len čo sa žobrák obrátil, začal sa mu posmievať a celý dvor s ním.

Žobráka to neodradilo.

Prichádzal každé ráno odovzdať kráľovi svoj dar.

Kráľ jablká prijímal a odkladal ich do koša pri tróne.

Dával doňho všetky jablká, ktoré mu žobrák s úctou trpezlivo prinášal, až začali z koša vypadávať.

Jedného dňa do vypadnutého jablka zahryzla  kráľova obľúbená opica, prudko odpľula a hodila ho ku kráľovým nohám. Prekvapený kráľ zbadal v jablku žiarivú perlu.

Hneď dal porozkrajovať všetky jablká a v každom z nich našiel perlu.

Celý udivený si dal čudného žobráka zavolať.

„Prinášal som ti, pane, tieto dary,“ povedal žobrák, „aby som ti ukázal, že život ti každé ráno ponúka mimoriadny dar, na ktorý zabúdaš a zahadzuješ ho, lebo si ponorený do veľkého bohatstva. Tým darom je každý deň, ktorý sa začína.“

Od zajtra budem smutný až od zajtra.

Ale dnes budem spokojný.

Prečo mám byť smutný? Prečo?

Preto, že fúka nepriaznivý vietor?

Prečo by som mal dnes

Bedákať nad zajtrajškom?

Možno zajtra bude pekne, možno bude jasno.

Možno zajtra bude zasa žiariť slnko.

A nebude tu nijaký dôvod na smútok.

Od zajtra budem smutný, až od zajtra.

Ale dnes, dnes budem spokojný.

A každému smutnému dňu poviem:

Od zajtra budem smutný.

Dnes nie.

(báseň chlapca, ktorá sa našla v gete roku 1941)