CITÁTY

Bruno Ferrero:

KNIHA

Mladého výrastka z dobre situovanej rodiny čakala slávnostná promócia. A absolventa čakalo ako dar aj poriadne auto. Tak si to vyžadoval pri takýchto príležitostiach zvyk.

Mladík so svojím otcom pochodil najlepšie autosalóny v meste a vybral si dokonalé auto.

Bol si istý, že ho v deň vytúženej slávnosti nájde vyleštené, s plnou nádržou pred bránou domu.

Bol však strašne  sklamaný, keď mu v ten vytúžený deň vyšiel otec s úsmevom v ústrety, ale ... s knihou v ruke. S Bibliou.

Mladík od hnevu odhodil knihu a od tej chvíle neprehovoril s otcom ani slovo. Po mesiaci si našiel prácu ďaleko od domova.

Domov ho priviedla správa o otcovej smrti. V noci po pohrebe sa prehŕňal v papieroch na otcovom stole a našiel Bibliu, ktorú mu otec daroval.

Pod tlakom výčitky sfúkol z knihy prach, otvoril ju a medzi stránkami našiel poukaz s dátumom svojej promócie a presnou cenou auta , ktoré si vybral.

Kniha, pre mnohých zapečatená, neužitočná a zaprášená. A predsa medzi jej stránkami sa skrýva to, po čom odjakživa všetci túžime.

DVA DOMČEKY

Na úpätí  vŕšku stál malý domček zo soli. Býval v ňom muž zo soli a žena z cukru. Boli dni, keď sa mali radi a dni, keď si nerozumeli.

Raz sa strašne pohádali. Muž zobral hrubú palicu zo soli a ženu vyhnal. Kričal ako posadnutý: „Zmizni a postav si dom z tehál!“

Žena sa rozplakala a odišla. Plakala, ale nie veľmi, lebo sa bála, že sa jej líca z cukru roztopia. Postavila si dom z tehál neďaleko mužovho domčeka zo soli.

Bol to príjemný domček so zakvitnutými balkónmi a kamenným ohniskom. Ale žene bolo smutno. Vo dne v noci myslela  na muža zo soli. Až sa raz rozhodla.

Vybrala sa do domčeka zo soli, zaklopala na dvere a poprosila muža o trochu soli do polievky. Ale muž uchopil hrubú palicu zo soli a pohrozil žene: „Hneď zmizni, lebo sa to pre teba zle skončí.“

Žena sa vrátila domov s plačom, ale nie veľkým, aby sa jej líca z cukru neroztopili.

Veľké súcitné nebo to všetko videlo a rozplakalo sa aj ono. A tak začalo pršať a lialo ako z krhly. Domček zo soli sa začínal rýchlo roztápať a muž  sa rozbehol  k domu z tehál. Zaklopal na okno: „Dovoľ mi vstúpiť prosím ťa, tento dážď ma úplne roztopí.“

„Ach, ach, skončil sa sviatok,“ usmiala sa žena. „Ty si mi odmietol trocha soli, tak sa teraz zariaď.“

A mužovi sa podarilo nájsť také vľúdne a nežné slová, že žena sa zamilovala a otvorila mu dvere. Padli si do náručia a vymenili si dlhý sladkoslaný bozk.

A keďže muž zo soli bol mokrý ako myš, našiel sa prilepený k žene z cukru. Bolo treba  veľa času, kým uschli a oslobodili sa.

Od toho dňa má muž zo soli ústa z cukru a žena z cukru má ústa slané.

A už sa viac nehádajú.

Úžasné bohatstvo lásky tvoria vlastne rozdiely.

VIERA

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo.

Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé  mesiace nespadla ani kvapka vody.

Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa. V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudia s veľkými nádejami. Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.

Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.

Na kolenách malo červený dáždnik.

Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik. 

TEORETICKY

Jeden mladík povedal pyšne učiteľovi. „Konečne sa mi podarilo dosiahnuť dokonalosť. Som úplne pánom seba samého. Absolútne. Darí sa mi ľahko ovládať cholerické impulzy a žiadostivosť, vylúčil som zo svojho ducha nielen všetku ctižiadosť a túžbu po moci a peniazoch, ale aj tú najmenšiu sexuálnu túžbu, a preto..“

Učiteľ ho prerušil:

„Aká škoda. Práve pred pár dňami mi jedno pekné dievča naznačilo, že keby sa vyskytla príležitosť, zošmykla by sa veľmi rada do tvojej postele...“

Mladík urobil krok dopredu: „Ach áno? A kto je to? Poznám ju?...“

SOCHÁR

Sochár otesával kladivom a dlátom veľký mramorový blok. Chlapček, ktorý šiel okolo a lízal zmrzlinu, sa zastavil pred otvorenými dverami ateliéru.

Očarený sa zahľadel do bieleho prachu a menších i väčších úlomkov skaly, ktoré padali na všetky strany.

Nevedel pochopiť, čo sa tu robí. Muž, ktorý ako šialenec tĺkol do veľkej skaly, sa mu zdal čudný.

O niekoľko týždňov šiel chlapček znovu okolo ateliéru a na veľké prekvapenie na mieste, na ktorom bol predtým veľký mramorový balvan, zbadal mocného veľkého leva.

Celý vyjavený sa rozbehol za sochárom a povedal: „Ujo, povedz mi, ako si vedel, že v tom kameni je lev?“

Učiteľ tvrdil, že má knihu, v ktorej je všetko, čo treba vedieť o Bohu.

Nik tú knihu nevidel, kým si ju akýsi snaživec na návšteve naliehavými prosbami od učiteľa nevydrankal. Priniesol si ju domov a dychtivo ju otvoril.Všetky stránky v knihe boli biele.

Tá kniha nikomu nič nepovie, protestoval snaživec.

„Viem to,“ odpovedal pokojne učiteľ, „ale pozri, koľko vecí našepkáva.“

Každá chvíľa tvojho života je prázdnou stránkou. Napísať ju musíš ty. A aj keď sa niekomu bude zdať, že si balvan, je v tebe lev. Ty mu musíš umožniť vyjsť.

ZNAMENIE

Jeden mladík sedel v autobuse sám a uprene sa díval cez okno. Mal niečo vyše dvadsať rokov a peknú tvár s jemnými črtami.

Prisadla si k nemu jedna žena. Keď si vymenili pár viet o teplom jarnom počasí, mladík nečakane povedal: „Bol som dva roky vo väzení. Dnes ráno ma prepustili a vraciam sa domov.“

Slová sa z neho valili ako záplava, keď rozprával, ako rástol v chudobnej , ale čestnej rodine a ako jeho kriminálna činnosť spôsobila jeho najbližším hanbu a bolesť. Počas tých dvoch rokov o nich nemal nijakú správu. Vedel, že rodičia boli príliš chudobní na to, aby sa mohli vydať na cestu za ním do väzenia a že sa hanbili, pretože nevedia písať. A on, že im prestal písať, lebo nedostával odpoveď.

Tri týždne pred prepustením sa posledný raz zúfalo pokúsil nadviazať s otcom a matkou kontakt. Ľutoval, že ich sklamal a prosil o odpustenie.

Keď ho z väzenia prepustili, nastúpil do autobusu, ktorý ho mal  zaviesť do jeho mesta a prechádzal popred záhradu domu, kde vyrástol a kde jeho rodičia ešte stále bývali.

V liste napísal, že pochopil ich dôvody. Aby vec zjednodušil, požiadal ich, aby mu dali znamenie, ktoré by bolo vidieť z autobusu. Ak mu odpustili a chceli by ho prijať znovu do domu, mali na starú jabloň v záhrade priviazať bielu stuhu. Keby tam to znamenie nebolo, ostal by v autobuse, opustil by mesto a navždy by odišiel z ich života.

Keď sa autobus približoval k jeho ulici, mladík bol stále nervóznejší, že sa až bál pozerať oknom, lebo si bol istý, že tam nijaká stuha nebude.

Keď si žena vypočula jeho príbeh, požiadala ho: „Vymeňme si miesta. Oknom sa budem pozerať ja.“

Autobus prešiel popri niekoľkých domoch a žena zrazu zbadala strom. Jemne sa dotkla mladíkovho pleca, zadržala slzy a zašepkala: „Pozri sa, pozri, na strome je plno stúh.“
 

Sme podobnejší zvieratám, keď zabíjame.

Sme podobnejší ľuďom, keď súdime.

Sme podobnejší Bohu, keď odpúšťame.