CITÁTY

     Mala som dva roky, keď lekár mame oznámil, že som retardovaná.

     Mama si všimla, že už ako bábätko som akoby mala vlastný svet. Dobre si spomínam – ležím v detskej postieľke, velikánskom koši, a nado mnou sa skláňa mama. Obklopovali ju nádherne, jasné, slnkom rozžiarené bytosti hrajúce farbami dúhy: boli väčšie ako ja, ale menšie ako mama – asi ako trojročné dieťa. Tieto postavičky sa vznášali vo vzduchu ako pierka. Pamätám si, že som sa za nimi naťahovala a chcela sa ich dotknúť, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Fascinovali ma nádherným vyžarovaním svetla. Vtedy som ešte nechápala, že vidím to, čo iní ľudia nie sú schopní pozorovať. Až oveľa neskôr som sa od nich dozvedela, že sú to anjeli.

     Ako plynuli mesiace, mama zistila, že nech urobí čokoľvek, aby upútala moju pozornosť, ja sa aj tak uprene pozerám inam. Naozaj som bola niekde inde: sledovala som anjelov, čo robia, o čom sa rozprávajú,  aj som sa s nimi hrala. Boli úchvatní.

     Rozprávať som začala dosť neskoro, ale s anjelmi som konverzovala už od začiatku. Niekedy sme používali bežné slová a rozumela som im, inokedy neboli potrebné žiadne slová – dokázali sme si čítať myšlienky. Domnievala som sa, že všetci ostatní vidia to , čo ja, anjeli mi však povedali, aby som  nikomu neprezradila, že s nimi komunikujem. Bude to naše spoločné tajomstvo. Celé roky som počúvala anjelov a ani živej duši  som ich nespomenula. Až dnes, keď píšem túto knihu, rozprávam príbeh o tom, čo som uvidela.

     Nevidela som len anjelov (a boli so mnou stále – od zobudenia, až kým som opäť nezaspala), ale aj duše mŕtvych ľudí. Môj braček Christopher sa narodil dávno predo mnou, zomrel však ako desaťmesačný. Nikdy som ho živého nevidela, ale dokázala som si ho reálne predstaviť – na rozdiel odo mňa a mojej sestry, plavovlások, mal tmavé vlasy, aj som sa s ním mohla v predstavách hrať...

     Vždy,  keď vidím anjela, chce sa mi zastať a uprene sa naňho zadívať. Mám pocit, že ma obklopuje neuveriteľná sila.   Keď som bola mladšia, anjeli sa mi bežne ukazovali v ľudskej podobe – takto som ich prítomnosť dokázala lepšie prijať, teraz to však už nie je nevyhnutné. Anjeli, ktorých teraz bežne vídam, nie vždy majú krídla, ale keď ich majú, žasnem nad ich tvarom: niekedy sú ako ohnivé plamene, a predsa si zachovávajú tvar a pevnosť, inokedy majú pierka. Jeden anjel mal neuveriteľne štíhle, dlhé a špicaté krídla, až sa mi nechcelo veriť, že sú to krídla.

     V živote som nevidela, aby sa anjeli dotkli nohami zeme. Vždy keď ku mne kráčajú, akoby sa medzi zemou a ich nohami vznášal akýsi vankúšik energie. Niekedy sa podobá na tenký povrázok, inokedy vankúšik medzi zemou a anjelom narastá a nakoniec ho pohltí zem...  

     Škola bola pre mňa ťažký oriešok. Väčšina učiteľov ma pokladala za zaostalú. Keď som mala šesť rokov, zažila som v škole prvé sväté prijímanie. Mal to byť výnimočný deň, ako pre všetky írske deti, bola to však katastrofa. Na prvé sväté prijímanie sme sa pripravovali v škole. Učitelia deti  skúšali z katechizmu, mňa však ignorovali. „ Teba je zbytočné sa pýtať!“ poznamenali vždy lakonicky. Keď všetky deti stáli v rade a odpovedali, čo sa pri prijímaní hovorí, postavila som sa vedľa nich, ale v momente ma akási ruka stiahla a niečie ústa mi prikázali, aby som si sadla. Bola som malé dievčatko a veľmi ma to zranilo. Ako som sedela vzadu v triede alebo na lavičke v rohu, pýtala som sa svojho anjela: „Nevedia, že aj ja ovládam katechizmus? Nedali mi ani šancu.“

     V deň prvého svätého prijímania som si v kostole zastala pred oltár, ale ruka učiteľky ma opäť otiahla z predného radu. Vraj bude lepšie, ak ostatné dievčatá budú stáť predo mnou.

    Spomínam si aj na milých ľudí. Pamätám  si jednu mníšku – tuším sa volala matka Moderini.  Keď som mala štyri, povedali jej, že som zaostalá a retardovaná, ona však vedela svoje. Na jej hodinách zvykla ku mne pristúpiť a položiť mi zopár jednoduchých otázok, na ktoré som vždy dokázala odpovedať. Vtedy sa na mňa usmiala a pohladila ma po hlave.

     Aj napriek takýmto ojedinelým skutkom dobrodenia niekoľkých ľudí som vystala  ako outsider. Ľudia videli, že som iná, ale nechápali prečo. Táto stránka môjho života bola vždy problém a stále ním aj je. Podľa ľudí som príliš dôverčivá a príliš úprimná pre t ento svet, ale ja iná byť nedokážem! Najčudnejšie na tom je, že ak ste v každom ohľade – v myslení aj vo verbálnom prejave – úprimná a pravdovravná, ľudia vôkol vás to ťažko znášajú, čím sa od nich izolujete.

  Spôsob, ako ľudia o mne rozmýšľajú a ako sa na mňa dívajú, ma veľmi ovplyvňuje aj v súčasnosti. Hoci ma nepoznajú a nevedia, čo robím, cítia, že som naladená na inú hladinu ako oni, čiže iná. Keď idem von s priateľmi a zoznámim sa s novými ľuďmi, často mojim priateľom hovoria, že som nejakým spôsobom  odlišná, len nedokážu povedať čím. S týmto sa nežije najľahšie.

Uryvok z knihy : Anjeli v mojich vlasoch, autor: Lorna Barneová