CITÁTY

Pamätám sa na ten deň, ako by to bolo  dnes. Bol čerstvo napadnutý sneh, taký  biely, ako jasná a čistá sa mi zdala Tvoja bytosť a Tvoja láska ku mne. Odprevádzala si ma domov. Kráčala si so mnou vtedy posledný raz, vážna, prvý raz od kedy som Ťa poznal. Šli sme mlčky,   neviem na čo si myslela, ja so myslel na Teba a na čas. V snehu sa roztápali naše šľapaje,  ako symbol lásky, hlbšie a väčšie po mne, plytšie a menšie po Tvojich nôžkach. Neskôr,  keď  som začal vidieť rozdiely v našej láske som si na to pomyslel. Dnes sa pýtam: „Čo sa stalo s Tvojou láskou Marta?“

Na autobusovej zastávke som Ťa mal posledný raz  v náruči. Ovinula si sa mi okolo tela, okolo krku a bozkávala ma vrúcne. Na to ako som sa nevedel dostať z Tvojho objatia, mám neznámych svedkov z autobusu. Želal som si , aby ulica, po ktorej ma autobus odvážal bola nekonečne rovná a vzduch ideálne čistý.  Stále som Ťa  chcel vidieť. Videl som ako utekáš za autobusom, ako sa kĺžeš po snehu, ako mávaš rukami a ako kričíš za mnou: „Vráť sa drahý môj“. Potom si si zasunula ruky do vrecák kabáta,  priam takého krátkeho,  ako tvoja sukňa.  Hlavu si sklonila k zemi a odchádzala si. Že by si bola plakala ako ja?

So všetkým som sa lúčil čo moje uplakané oči zahliadli. Dával som pozdravy, mal som dojem,  že to dávam Tebe, že to budeš cítiť, alebo že Ti to aspoň tie veci odovzdajú. Taký som vtedy bol. Na perách som mal chuť bozkov bohyne, ktorá má nedávno bozkávala, ktorá dnes ráno od úprimného roztúženia plakala,  ktorú som od tohto momentu trojnásobne začal ľúbiť, lebo som cítil, že i ona ma ľúbi, a ktorej som sa rozhodol celý život modliť.

Necelý rok  po našej rozlúčke som prestával cítiť Tvoju lásku, keď som nedostal od Teba   ani slovo k narodeninám. Bola si zaiste zaneprázdnená. Vtedy som už myslel na tiché miznutie symbolov lásky, na strácanie stôp a Tvojho bezhraničného priateľstva. Nevedel som, že sa raz budem musieť o Teba báť, a že Ťa už nikdy nebudem môcť objať čistú, takú ako  som Ťa zanechal, takú aká si ma vtedy ľúbila.

Aj dnes cítim chuť Tvojho posledného bozku. Uchovávam si vôňu Tvojich vlasov i Tvojho tela. I tvojich šiat, ktoré som celé hodiny,  keď si Ty bola v škole objímal a nežne vinul na svoju hruď priam akoby Teba.

Ty ešte nevieš veľa o teple mojej duše o ohni môjho srdca a mnohom,  mnohom. Tie Tvoje šaty zo skrine,  alebo niekde pohodené vedia viac. Brával som ich do rúk oveľa istejšie ako Teba a bol som k nim vášnivejší. Hovoril som si tie šaty môžeš do zbláznenia bozkávať, na to  už má právo Tvoja láska, na ňu ešte nie.

Viem, že teraz už ináč voniaš. A tvoje bozky keby si ma  teraz bozkávala, by mali chuť aj niečích iných úst okrem Tvojich. Začínam veriť, že len raz v živote býva človek plne šťastný. Plačem preto, že ten čas trval tak krátko a že len v posledné dni som Ťa videl s láskou ku mne a v žiali. Ach, čo by som dal za to, keby sa ten deň rozlúčky mohol opakovať. Neodišiel by som a dva roky života by boli naše. Dva roky šťastia Bože môj. Ak niečo je z môjho odchodu, po ktorom si tak málo napísala,  tak je to iba veľa,  veľa  smútku,  slzy a prebdené noci. Lebo tak ako pri prvom odmäku zmysli tie naše stopy symboly lásky, tak sa počas tých dvoch rokov  vytratila Tvoja  láska ticho,  nebadane, len ľúbiace moje srdce to cítilo. Načiahol som ruky za Tebou ach veľa -  veľa ráz, avšak nevystrela si svoje za mojimi. A vzďaľovali sme sa...

Ján Siažik, Toronto (uverejnené v Smene na nedeľu v roku 1970)