MYŠLIENKY ZNÁMYCH OSOBNOSTÍ - 2
Anton Pavlovič Čechov (29. 1. 1860 - 15. 7. 1904)
Vyštudoval medicínu v Moskve, ale lekárskej praxi sa venoval krátko. Dal sa na cestu profesionálneho literáta. Opísal drsný život trestancov na Sachaline, vzdelával mužíkov v Melichove. Písal smutné humoresky i groteskné satirické poviedky. Vedel detailne charakterizovať postavy i prostredie, vhodne dramatizoval dej. V poviedkach analyzoval a skúmal medziľudské vzťahy, sledoval duševné stavy svojich hrdinov. Neskôr sa venoval divadelným hrám. Stal sa svetoznámym ruským prozaikom i dramatikom, úspešným poviedkarom. Nezabudnuteľné zostali jeho diela Ostrov Sachalin, Pestré poviedky, Nudná história, Súboj, Izba číslo 6, Čajka, Ujo Váňa, Tri sestry, Višňový sad. Čechov v nich sprístupnil prostredie ruskej provinčnej inteligencie a vystihol tragiku ľudského údelu. Dôsledne sledoval peripetie psychiky svojich postáv, čím kultivoval psychologické milostné novely.
Z myšlienok:
Umenie je dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi, spájajúci ich v pocitoch.
Divadlo spája všetky umenia – a my herci sme misionári.
Silu človeka treba merať podľa citov, ktoré dokáže potlačiť, nie podľa citov, ktoré ho ovládajú.
Láska je neobyčajne závažný dôvod, ktorý ospravedlní všetko... Milovať a byť milovaný, to je nesmierne šťastie.
Zamilovanosť človeka ukazuje, ako by to malo vyzerať stále.
Dokonca aj choroba bude prijateľnejšia, ak vieš, že sú nablízku ľudia, ktorí na tvoje uzdravenie čakajú ako na sviatosť.
Všetko zlo v živote pochádza z duševnej prázdnoty a lenivosti. Toto všetko príde, keď si človek zvykne žiť na úkor iných.
Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky.
Verím, že nič neprejde bez následkov a že každý náš krok, i ten najmenší je významný pre prítomný i budúci život.
My nie sme šťastní a šťastie neexistuje, môžeme po ňom iba túžiť.
Ak čítanie nemá vplyv na náš život, činy a myslenie, tak je škoda čítať.
Lož je ako alkohol. Luhári klamú aj pri umieraní.
Zbabelosť je vedieť, čo má človek urobiť, ale nerobiť to.
Nič nie je ľahšie, ako klamať a ohovárať.
Ak nedokážeš ovládnuť hnev, ten ovládne teba.
Stručnosť je sestra talentu.
Univerzita rozvíja všetky vlohy vrátane hlúposti.
Nové klamstvá sa počúvajú lepšie než staré pravdy.
Praobyvateľom Európy je nesporne vinič hroznorodý.
Ženy bez mužov vädnú, muži bez žien osprostievajú.
Človek je to, v čo verí.
Maximilián Mária Kolbe (8. 1. 1894 - 14. 8. 1941)
Som katolícky kňaz. Som starý a chorý. Chcem zomrieť namiesto neho, lebo má ženu a deti. Veliteľ súhlasil. Dôstojník škrtol číslo 5 659 a napísal číslo 16 670. V koncentračnom tábore sa človek obetoval za človeka. Poľský minorita založil hnutie Rytierstvo Nepoškvrnenej, pomocou ktorého chcel bojovať o príchod Božieho kráľovstva prostredníctvom Božej Matky, získavať svet pre Krista skrze Nepoškvrnenú. Založil kláštor, ktorý neskôr dostal názov Niepokalanów (Niepokalana po poľsky znamená Nepoškvrnená). Vydával časopis, ktorý sa stretol s veľkým záujmom. Cez druhú svetovú vojnu sa kláštor otvoril pre ľudí hľadajúcich pomoc. V roku 1939 a potom aj v roku 1941 bol páter Maximilián zatknutý a v máji 1941 odvlečený do Osvienčimu. Tam bol jeho osud spečatený. Je to ťažké ... Európa sa veľmi vzdialila od Boha, preto musí toto zakúsiť... Keď trpia vinní, to je pokánie. Len utrpenie nevinných je ozajstná zmierna obeta. Radikálny kresťan Kolbe bol Blahoslavený (1971) aj svätorečený (1982).
Z myšlienok:
Do lásky nikoho nemožno donútiť. Iba sama láska vzbudzuje protilásku. Takýmto spôsobom Boh chcel dobyť srdce človeka.
Život uplynie rýchlo, ani jeden okamih sa nevráti. Snažme sa dať čo najviac dôkazov lásky.
Musíme život obetovať pre svoj ideál, ideál nesmieme podriadiť svojmu životu.
Človek musí dať do stávky sám seba, svoj vlastný život, ak je v ohrození jeho blížny. Dávať iným rady, modliť sa za nich, zastávať sa ich, to všetko je dôležité. Ale nakoniec môže byť potrebné obetovať sa, aby iní mohli žiť.
Nenávisť nie je tvorivá sila, tvorivou silou je láska. Naša veľká obeť je nevyhnutná, aby sme vykúpili pokojný a šťastný život pre tých, ktorí prídu po nás.
Práve v tom je obeť: vystúpiť vyššie, než nás chce tiahnuť naša telesná prirodzenosť.
Podstata lásky k Bohu nie je v citoch ani rozcitlivených slovách, ale len v odhodlaní vôle. Ak so všetkou rozhodnosťou zotrváme v odhodlaní vôle naďalej sa usilovať o svätosť a milovať Boha, určite budeme postupovať dopredu a povznesieme sa, aj keby nám v srdci chýbali tie alebo iné city.
To, čo nie je Boh a čo k Bohu nevedie, nič neznamená. Ježiš má žiť v tebe, Ježišova láska v bratskej láske, a tak Ježiš má vo všetkých žiť a vládnuť.
Francesco Petrarca (20. 7. 1304 – 19. 7. 1374)
Taliansky básnik, jeden z prvých európskych humanistov, stredovekých učencov oživujúcich antický odkaz a ideály. Sal sa prorokom renesančného platonizmu i aristotelizmu. Bol učený literát, diplomat a skvelý rečník. Sníval o zjednotení Talianska ako dediča antického Ríma. Literárnu činnosť striedal s politicko-diplomatickým poslaním. Pôsobil v Avignone, potom v Miláne, Benátkach a Padove. Stretol sa s cisárom Karlom IV. Petrarca horlivo čítal starovekých latinských autorov. Stretnutie so šľachtičnou Laurou (ktorej totožnosť nebola dosiaľ potvrdená) v avignonskom chráme sa pre neho stalo podnetom na písanie milostnej lyriky. Jeho Spevník (v slovenčine vyšiel pod názvom Sonety pre Lauru) sa stal ukážkou milostnej lyriky, v ktorej s hlbokou psychológiou vyjadril city a nálady milujúceho človeka. Vo svojej lyrike opísal nielen duševné rozpoloženie medzi pozemskými citmi a oddanosťou Bohu, ale ukázal aj dokonalú básnickú formu a brilantný jazyk. V roku 1341 bol na rímskom Kapitole korunovaný za kráľa básnikov. Ideálny príklad uznával za najlepší výchovný systém. Jeho korešpondencia s Karlom IV., Arnoštom z Pardubíc a Jánom zo Stredy prispela k rozvoju humanizmu v Čechách. Petrarca obdivoval dielo svätého Augustína. Svoje sebareflexie často vyjadroval v listoch. Vnímal dôležitosť morálnej filozofie, ktorej hlavným záujmom má byť človek a jeho duchovné problémy. K týmto problémom sa vyjadril aj v dielach O liekoch na šťastí a nešťastie, O nevedomosti, O samotárskom živote. Stal sa trvalým symbolom humanistického prístupu (rétorika, poetika, história, morálna filozofia) k ľudským problémom.
Z myšlienok:
Svojich priateľom rozdeľujem na tých, ktorých obdivujem, na tých, ktorých si ctím a na tých, s ktorými mám súcit.
Najvyššia závisť vzniká voči tým, ktorí vlastnou silou vzlietli a nikli zo spoločnej klietky.
Knihy nemajú byť náradím, ktoré má ozdobovať dom, nemajú byť ani cenným tovarom, ale majú byť zásobníkom, ktorý oživuje ducha.
Nie je nič podivuhodnejšie ako ľudská duša... Byť naozajstným filozofom nie je nič iné, ako byť naozajstným kresťanom... Najvznešenejšia časť môjho srdca je u Krista.
Stačí vedieť toľko, koľko vystačí na spásu... Poznať Boha, nie bohov, to je prvá a najvyššia filozofia.
Je bezpečnejšie pestovať dobrú a nábožnú vôľu než schopný a jasný intelekt. Predmetom vôle je dobro, predmetom intelektu je pravda. Je lepšie chcieť dobro, než poznať pravdu.
Dva milostné listy píšeme ťažko: prvý a posledný.
Iba malou vášňou horí, kto ju môže vysloviť.
Čnosť je po Bohu najlepšou vecou.